ĎAKUJEM
Aby som dokázala popísať, za čo som vďačná a čo sa v mojom živote zmenilo, pootvorím dvere, ktoré som zatvorila pred 20 mesiacmi. Z času na čas sa ešte o nich celou silou opieram, aby už ostali zatvorené. Škoda, že sú potrebné slová a nedá sa to len tak poslať do éteru, bez slov…
V júni 2008 som prišla na kurz obdivouhodná žena ako „to“, ako malý vyplašený škriatok, ktorý roky odmietal samého seba, nenávidel tú čudnú schránku, jej prejavy, výraz, cítil sa hlúpy, odporný, škaredý, nemožný. Mal ženské telo a necítil sa žensky. Stránil sa ľudí, takmer nekomunikoval, veď ho určite vnímali a videli presne „takého“. Ak vôbec zaregistrovali jeho existenciu. Smútok, strach, zmätok, neistota, sebapodceňovanie, pocity hanby, tma, čierna diera, v ničom žiadny zmysel, pocit, že sa stal omyl, že tu vôbec nemal byť, chcel odísť preč, vrátiť sa „domov“. Nevedel, kde to je „domov“ a ako sa tam vrátiť, len cítil, že musí utiecť a nebyť… Napriek všetkému bol sám veľmi rád a až po kurze som si uvedomila, že boli chvíle, ktoré mu pomáhali „prežiť“ – keď hral na klavíri, gitare, fotil, venoval sa bylinkám, kvetinám, ….
Po čase sa tá čudná schránka pokazila. Lekári, nemocnice, operácie, liečitelia, k tomu „obtiažne“ situácie doma, v práci. Z tohto zmätku na pár rokov „vykukol“, keď sa mu otvorili informácie o veciach „medzi nebom a zemou“ – literatúra, prednášky, rôzne terapie. Zrazu veľa vecí do seba zapadlo a uvedomil si, že tu nie je omylom… Výrazné pokroky sa však neudiali, tri kroky vpred a dva vzad, tri vzad… Už vedel, že pomoc nenájde „vonku“. A tušil, že brzda je v postoji voči sebe samému, voči „veciam“, ktoré sa diali okolo. Len ako tú brzdu uvoľniť, nevedel. Zatváram dvere….
Na obdivuhodnú ženu som išla kvôli sebe. Nie kvôli tomu, aby som pre niekoho bola obdivuhodná. Mala som dlho pocit, že potrebujem zažiť, aké to je cítiť sa žensky. Na kurze som však bola zmätená, mala som pocit, že som tam „omylom“, že som niečo preskočila a unáhlila. O pár dní som si jasne uvedomila, že najprv potrebujem akceptovať seba samu ako bytosť, dospieť a až potom môže „prísť“ ten pocit ženskosti, že prirodzene vyplynie z toho sebaprijatia.
Po Abecede medziľudských vzťahov prišiel úžasný zážitok práve v tom, že som spoznala stav absolútneho prijatia seba samej ako bytosti, bez výhrad, aspoň na chvíľu. Zažila som, aké to je jednoducho byť a tešiť sa z toho. Cítila som, že dokážem zvládnuť čokoľvek a že môžem urobiť a zmeniť čokoľvek sa rozhodnem. Že skutočný život je len teraz, v tejto chvíli. Že len teraz môžem ovplyvniť svojím rozhodnutím, čo príde. Že môžem byť slobodná iba vtedy, ak si tú slobodu sama dám. Že iba ja zodpovedám za svoje pocity, myšlienky a konanie. Že nemám „žiť“ a zakladať si predstavu o sebe na tom, ako na mňa reaguje okolie, ako ma vidia iní, čo si o mne myslia. Ja sama mám vedieť kto som a prijímať sa bez výhrad. Že nikto nie je dôležitejší ako ja sama… Aj keď tento stav netrval dlho, už viem, aký je to nádherný zážitok. Viem, že taký stav bytia je reálny a že ho môžem zažívať…
Aj keď moje vnútorné počasie nie je stále slnečné a nedarí sa mi byť online každú minútu, viem, že to tak nemusí byť. Môžem to zmeniť, stačí sa rozhodnúť. Nezáleží na tom, ako rýchlo alebo koľko sa toho už zmenilo. Dôležité je, že situácie, ktoré boli pre mňa nepredstaviteľné a nemožné, sa po jednotke jednoducho stali. Pretože som sa rozhodla a vedela som, že MÔŽEM, že to dokážem. A tak som onedlho zažila, aké to je stáť pred 90 ľuďmi a bez trémy, pevným hlasom a s pocitom sebaistoty odprezentovať príspevok na konferencii. Odvtedy mám za sebou 2 semináre a pred sebou ďalšie. A nemám žiadne obavy, strach. Zažila som, aké to je dať si slobodu a urobiť napriek okolnostiam to, čo cítim – požiadala som o zvýšenie platu. Po prvýkrát po 15 rokoch som zažila, aké to je vážiť si prácu, ktorú som urobila a ktorú robím. Aké to je vedieť, že ju robím kvalitne a že si zaslúžim byť ohodnotená. A som si vedomá, že je to možné jedine preto, že sa začal meniť môj vzťah k sebe samej. V podstate nešlo o peniaze, ale o pocit slobody. O zážitok, že som dokázala nahlas povedať, že si zaslúžim viac.
Zažívam aké to je, keď neexistujú „obtiažne“ situácie, keď som spokojná s tým, čo som urobila a „nezhadzujem“ to, keď si dovolím urobiť chybu a netýram sa za ňu, keď sa na seba usmejem a mám vo vnútri „smieška“. Už viem, aké to je, keď prijímam samu seba takú, aká som v tejto chvíli – nie takú, akou by som mohla byť, keby… Začínam inak vnímať svoje telo. Už viem, aké to je vychutnávať si pohyb tela, keď tancujem alebo cvičím. Uvedomujem si, že „tu“ bez neho nemôžem byť, že sa mám o neho starať, počúvať ho, dávať mu všetko čo potrebuje, vážiť si ho a ľúbiť. Viem, aké to je nepoužívať slová „musím“, „nedokážem“ alebo „nemôžem“ a konať preto, lebo chcem – úžasná sloboda! Viem aké to je nevidieť situácie ako dobré alebo zlé, ale iba ich prijímať a jednoducho urobiť čo treba…
Z mnohého mám ešte strach a obavy. Chcem vedieť, aké to je mať pocit vlastnej krásy, prijať svoje telo so všetkým, čo k nemu patrí. Chcem vedieť, aké to je ísť medzi ľudí bez strachu a obáv, nemať pocit hanby, chcieť byť medzi nimi. Chcem vedieť, aké to je nebáť sa prejaviť a byť spontánna. A možno raz zažiť, aké to je, keď niekto o teba stojí a je s tebou rád – nie ako otec, ani ako brat…
Za to, že toto všetko prežívam a že sa radikálne zmenil a stále mení kvalita môjho života, som vďačná MUDr. Savčenkovi. Som vďačná za „nástroje“ a „technológie“, ktoré ponúka, pretože absolútne fungujú. Záleží iba na mne, či ich používam. Voloďa, ďakujem za to, ako si celý víkend „prepínal neviditeľné tlačidlá“ tým, aký si bol, čo si hovoril a ako si hovoril. Ďakujem za to, ako si mi na stoličke „pomáhal“ už len tým, aký si bol jemný a nežný.
Vieročka, ďakujem za to, že s láskou organizuješ pre nás Voloďove kurzy. A ďakujem za tvoje priateľstvo, podporu, za to ako ma vidíš….
Aj keď je mi občas tak zvláštne smutno, je to také čisté, pokojné… Nie som tu omylom, som tu, pretože chcem a som tu rada. Ďakujem za tento zážitok…
Jana Cimermanová, Poprad
Počas dňa sa cítim oveľa lepšie.
